Miesto pokoja

Autor: Andrej Buday | 4.11.2006 o 22:10 | (upravené 31.5.2010 o 16:51) Karma článku: 2,80 | Prečítané:  1183x

Sedával som často na tej hore, čo z nej bolo vidieť na celý svet. Cesta tam hore bola vždy zdĺhavá a ťažká. No nie raz ma náhoda ocenila pohľad na srny, ktoré sa splašili a utiekli hneď ako ma zbadali.

Sedával som často na tej hore, čo z nej bolo vidieť na celý svet. Cesta tam hore bola vždy zdĺhavá a ťažká. No nie raz ma náhoda ocenila pohľad na srny, ktoré sa splašili a utiekli hneď ako ma zbadali.
Vždy keď som bol na tom vŕšku pozoroval som svet z tej výšky. Svet boli malí, maličký, stačilo sa len načiahnuť ruku. Pritom bol však tak vzdialený, kdesi ďaleko.
Nebo bolo modré a vzduch voňal letom. Sedával som na kameni, ktorý vyzeral akoby tam ani nepatril. V skutočnosti, tu kedysi dávno musela byť na vŕšku aj nejaká kamenná chatka. Ale teraz tu bolo len pár kameňov na vrchole. Kameň hrial teplom letného dňa a vzduch pretínali mušky. Malé osičky mi lietali okolo hlavy, urobili pár okruhov a potom odbzučali.
Ako som tak sedával, rozmýšľal som o živote. Pozeral som sa pritom na moju rodnú dedinu. Aký bude môj život o 10 rokov, aký bude môj život 20 rokov? Aký sa zmení naša dedina o 100 rokov? A čo tak o 1000 ? Potom som sa zahľadel do trávi . Tá každú jar vyrastie a na zimu odíde. To znamená, že tráva nikdy nemizne - len sa mení. Ostáva. Zakope sa ako psia kosť a začne pučať až na jar. Ale už to nie tá istá tráva, už nemá rovnaký tvar, ale sú to vlastne deti laňajšej trávi . . . .
Moje úvahy vždy skĺzli do neuveriteľných záverov. Aj som sa smial. Vždy som sa smial, keď som sa snažil filozofovať o veciach ktoré boli tak prosté. Tu hore som sa z radosti smial a nikto si to ani nevšimol. A kto by aj. Bol som jediný široko ďaleko čo vedel aký je to pocit. A tak som smial z radosti. Najskôr len z toho o čom som rozmýšľal. Potom stačilo málo a smial som z toho, že som sa smial.
Tu hore bol taký pokoj, len vtáky občas začvirikali a kukučka zakukala. Prečo sa muselo všetko skončiť. Nikto nechce zomrieť. Ani ja nie. Ale smrť si nevyberá. Povie len ty, ty a ty poďte so mnou.
Vracal som sa domou, šiel som dolu stráňou. V noci pršalo, bolo blato a tráva bola mokra. Pošmykol som sa, prebehol pár metrov dole kopcom a potkol sa o smrekový koreň. Hlavou som narazil o ostrý žulový kameň a rozťal si hlavu na mieste, kde sa človeku konči oko. Pomoci mi nebolo, ratovať ma nemohli kamaráti moji. Ale sám som si na vine. Nikdy som nikomu nepovedal kam chodím. Vykrvácal som na mieste, skončil život toho dňa.
Až na jeseň toho istého roku ma našli lesníci. Takto sa končí môj smutný príbeh. Hľadal som miesto pokoja, a tak som ho aj navždy našiel. Tíško si ležím v svojom hrobe, nepohnem sa ani. Mám tu všetko – čas, pokoj, miesto na rozímanie. Len ten výhľad mi akosi chýba.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Zuzany Kepplovej

Takto sa to robí, do psej matere! (komentár)

Ak ostatný skríning niekomu pomohol, boli to starostovia a primátori.

Režisér Vinterberg pre SME: Film Chľast ma po smrti dcéry zachránil

Vyrastal medzi hipisákmi, tí mu dovolili všetko.


Už ste čítali?